Úzkosť a existencia. Alfried Längle - PDF

Description
Úzkosť a existencia Alfried Längle Abstrakt: Úzkosť platí v existenciálnej analýze za jednu zo základných čŕt ľudskej existencie. Práca s úzkosťou preto vychádza z pochopenia štruktúry existencie a pristupovaniu

Please download to get full document.

View again

of 10
All materials on our website are shared by users. If you have any questions about copyright issues, please report us to resolve them. We are always happy to assist you.
Information
Category:

Entertainment & Humor

Publish on:

Views: 11 | Pages: 10

Extension: PDF | Download: 0

Share
Transcript
Úzkosť a existencia Alfried Längle Abstrakt: Úzkosť platí v existenciálnej analýze za jednu zo základných čŕt ľudskej existencie. Práca s úzkosťou preto vychádza z pochopenia štruktúry existencie a pristupovaniu ku svetu. Okrem základného postoja boli vyvinuté viaceré špecifické metódy pre terapiu úzkosti. Spoločné majú zameranie na to, čo umožňuje podržanie a na vytvorenie uvoľnenejšieho postoja k životu. To umožní terapiu zameranú na dôvod úzkosti, ako aj prístup k dynamike úzkostnej špirály. Existenciálne-analytická terapia úzkosti sa pokúša okrem liečenia symptomatiky cez jej hlbšie pochopenie využiť poruchu ako príležitosť reflektovať postoj k životu a pracovať na jeho hlbších štruktúrach. Kľúčové slová: úzkosť, terapia, existenciálna analýza, paradoxná intencia, existencia. 1. Rôzne významy úzkosti a jej existenciálne chápanie Ako príčiny úzkosti sa udávajú väčšinou biologické, neurobiologické, psychické (hormóny, arousal reaction ) a sociokultúrne (vojny, prostredie, kultúrnošpecifické chápanie a zaobchádzanie s úzkosťou) faktory (napr. Barlow 2002, Klein 1987, Michelson & Ascher 1987, Noyes & Hoehn- Saric 1998). Popritom sa udávajú aj existenciálne príčiny, ako úzkosť z toho, že človek minie sám seba (Kierkegaard 1960), úzkosť z náhodnosti existencie a desivosti toho, keď je človek hodenýspäť-k-sebe-samému (Heidegger 1979, str. 189 a nasl.), úzkosť ako dôsledok zabránenia stať sa niečím alebo niekým (por. Gebsattel 1968, str. 144), alebo ako dôsledok existenciálneho vákua a zážitku chýbajúceho zmyslu bytia (Frankl 1982a, str. 83). Takéto prežívanie môže kvôli konečnosti existencie a pri ignorovaní orgánu zmyslu svedomia dať vzniknúť úzkosti z pominuteľnosti a ničotnosti života, ktorému sa nedostalo zmyslu (Frankl 1982a, str. 83). V modernej existenciálnej analýze chápeme úzkosť ako emocionálne pociťovanú alebo zažívanú stratu nosného podržania v existencii (Längle 1997). Táto strata podržania môže byť veľmi skrytá a ledva vedomá. Dôvodom je to, že v konečnom dôsledku je každý človek sám zodpovedný za svoj život. Ale do tohto života je hodený, bez opýtania je vystavený jeho požiadavkám. Kvôli tomu je v nebezpečenstve, že pred touto základnou požiadavkou života utečie do každodennosti a oddá sa svetu priveľmi, porovnateľne s tým, ako sme sami seba kedysi, ako deti, prenechali rodičom. V každodennosti nachádzame niečo, čo upokojuje a je dôverne známe, žijeme s pocitom, že to bude stále tak. To môže byť sprevádzané pocitom, že ale predsa len všetko nie je isté pretože cítime, že na svete neexistuje žiadna ozajstná istota. Keď túto základnú úzkosť neprehliadame a neignorujeme, pomôže nám odhaliť to celkom vlastné a skutočné ako možnosť nášho bytia (Heidegger 1979, str. 191), a tiež nám pomôže nenechať sa oslepiť tým zdanlivo známym. Heidegger nazýva takéto oslepenie prepadnutím neskutočnej, odcudzenej existencii (por. aj Holzhey-Kunz 2008, str. 244 a nasl.). V tomto odhalení skutočného je hodnota úzkosti, tejto základnej črty ľudskej existencie, ktorá vzniká z náhodnosti bytia vo svete a z neustáleho ohrozenia cez nič a nikde (por. Längle 1997). Úzkosť definujeme ako pocit neistoty cez zažívanie ohrozenia alebo nebezpečenstva, ktoré ide ruka v ruke so všeobecným stavom psychického vzrušenia. Úzkosť môže spôsobiť vnímanie aktívneho, blížiaceho sa ohrozenia (napr. že nás opustia, alebo prepustia), ako aj pasívneho, latentného nebezpečia (napr. nebezpečie šmyku, riziko infarktu myokardu). Stav vzrušenia sa chápe ako dôsledok aspoň čiastočnej bezbrannosti bytia. Človek si uvedomuje potenciálne zničenie 1 (či zničotnenie ) svojej existencie cez (hroziacu) stratu podržania vo svete a/alebo cez nahliadnutie jej (nebezpečnej) tajomnosti ( bezodnosti ), čím je spochybnené jeho vlastné môžem-byť . Z existenciálnej perspektívy chápeme úzkosť v konečnom dôsledku vždy ako vnímanie potenciálnej nemožnosti-byť, potenciálneho zničenia/ zničotnenia. Dynamicky to znamená, že človek, ktorý je úzkostný, hľadá podržanie. Kvôli existenciálnemu významu tohto vnemu je tento zaťažený afektom, ktorý mu dodáva existenciálnu váhu. Vnem, zaťažený afektom, nie je možné tak ľahko prehliadnuť, ako emocionálne neutrálny vnem. Keď sa stratia tri predpoklady pre stav môžem-byť , ktorými sú ochrana, priestor a podržanie, prepukne úzkosť a tento pocit vyvolá spontánne reflexy vo forme duševného a telesného napätia (copingová reakcia). Za najväčšiu úzkosť sa nepovažuje smrť, ale vnímané zničenie/ zničotnenie (ne-môcť-byť). Pri smrti končí život v stave zničenia/ zničotnenia ale nemožno ďalej byť. Byť zničený, zničotnený (napr. cez stratu slobody ), už nie je život smrť ale život je. Zničenie/ zničotnenie znamená: nemôcť ďalej existovať ako osoba, stratiť slobodu, nemôcť už nič robiť a stratiť to, čo je nosným pre život; to, čo vzniklo; to, v čom človek vykvitol ; v čom a pre čo žije, a čo vzniklo len cez neho a vďaka nemu. Úzkosť je vždy: úzkosťou z konca ( úzkosťou zo smrti ) a úzkosťou zo života. Je to úzkosť, že človek nežil, nezrealizoval svoje bytie a preto je zničený/ zničotnený. 2. Základné formy úzkosti Ak úzkosť zodpovedá miere ohrozenia/ nebezpečia, jedná sa o realistickú úzkosť. Takáto, situácii adekvátna, zdravá úzkosť motivuje a mobilizuje sily, nutné na dostanie sa z nebezpečnej situácie. Chorobnou sa stane úzkosť vtedy, keď ochromuje plánované (chcené) konanie a namiesto neho sa k slovu dostávajú stereotypné vzorce správania (zafixované správanie, opakovania). Takáto úzkosť vedie k obmedzeniam v uskutočňovaní existencie, ktorá je teraz ovládaná zafixovanými copingovými reakciami namiesto slobodných rozhodnutí. Chorobnosť teda nie je primárne zadefinovaná cez trápenie (to prináša aj zdravá, realistická úzkosť), ale cez existenciálne kritériá straty slobody v rámci rastúcej automatickosti správania (napr. útek, panika), straty dialogického vzťahu so situáciou (intenzita úzkosti nezodpovedá ozajstnému nebezpečenstvu) a iracionality (zafixovaný pocit nevychádza z vlastného poznania). Ako obranné mechanizmy (copingové reakcie) úzkosti poznáme vyhýbanie sa a útek ako základný pohyb, ďalej vzburu a zápas, deštruktívnu agresiu (nenávisť) a reflexy robenia sa mŕtvym chrobákom (ako nehýbanie sa, ochromenie, nevnímanie a popieranie reality, vzdanie sa pocitom bezmocnosti). Analogický ku klasifikácii MKCH 10 (v angličtine ICD 10) popisujeme v existenciálnej analýze fenomenologicky dve základné formy úzkosti s príslušným pozadím vzniku poruchy: základnú úzkosť a anticipačnú úzkosť 1. Základná úzkosť je pocit padania do bezodnej ničoty. To, čo doteraz poskytovalo podržanie a bolo dôveryhodné (napr. zdravie, práca, partnerstvo, sebaobraz, bezpečnosť premávky, atď.) je vo svojej pevnosti, spoľahlivosti alebo dôveryhodnosti otrasené. Základná úzkosť je desivá skúsenosť toho, že nič nie je isté cez bezprostredné stretnutie s nespoľahlivosťou toho, čo bolo neotrasiteľné. V strede skutočnosti sa zrazu vynorí reálna alternatíva nemožnosti-byť. Z existenciálneho pohľadu sú otrasené štruktúry prvej základnej podmienky existencie možnosti-byť, a to až do základu bytia, v ktorom spočíva základná dôvera príp. pradôvera v bytie (Frankl 1959, str. 725). Vzťahovanie sa ku základu bytia nie je v tejto čistej úzkosti z bytia dostatočne pevné. Spektrum siaha od všeobecného zneistenia cez neurotický vývin (napr. 1 V klasifikácii MKCH 10 (v angličtine ICD 10) sa označujú ako nešpecifická a špecifická úzkosť. Kategórie si navzájom zodpovedajú okrem zaradenia paniky, ktorú nepriraďujeme nešpecifickej úzkosti. 2 generalizovanú úzkostnú poruchu) a úzkostnú poruchu osobnosti (s dlhotrvajúcim pocitom, že kedykoľvek sa môže čokoľvek stať ) až ku psychotickému prežívaniu, kde základná dôvera a vzťah k základu bytia úplne zanikajú. Anticipačná úzkosť predstavuje istý spôsob spracovania prežívania základnej úzkosti, pri ktorom sa táto zjavuje iba miestami a občasne. Úzkosť existuje pred možným znovuobjavením sa úzkosti, a preto sa vytvorí obranný postoj. To je dôvod, prečo sa označuje ako anticipačná úzkosť (napr. Frankl 1956, str. 99). Ak sú to napríklad len veľké námestia (agorafóbia) alebo pavúky (arachnofóbia), kde sa môže zjaviť netvor základnej úzkosti, je možné tieto obísť alebo proti nim bojovať. Ale napriek tomu nie je možné obranné správanie od úzkosti úplne oslobodiť, pretože nie je absolútna istota, že sa úzkosť nezjaví. Z psychologického pohľadu je základom anticipačnej úzkosti nedostatok citeľného podržania v sebe (beznádejnosť). Úzkosť z úzkosti je úzkosťou z toho, že úzkosť nebudeme vedieť zvládnuť. Z existenciálneho pohľadu je v anticipačnej úzkosti obsiahnutá aj porucha prvej základnej podmienky existencie, možnosti-byť, pretože aj anticipačné úzkosti vychádzajú zo straty podržania a zo skúsenosti základnej úzkosti. Ale pretože podržanie nebolo narušené úplne, mohlo prísť k vytvoreniu sekundárneho (obranného) postoja a umiestnenia (ubicazione), cez čo sa môže vyvinúť aj v témach druhej a tretej základnej podmienky existencie: ako obava zo straty hodnôt a vzťahov, sebahodnoty a úcty alebo zmyslu. Tak vznikajú štyri kategórie anticipačnej úzkosti: a) Úzkostná anticipačná úzkosť alebo úzkosť súvisiaca so základom bytia: Je to úzkosť z úzkosti, zo straty podržania a pádu do ničoty. b) Depresívna úzkosť alebo úzkosť súvisiaca so základnou hodnotou: Je to úzkosť zo straty (vonkajších alebo vnútorných) vzťahov, zo straty lásky a náklonnosti - cez takúto stratu by sa dalo padnúť do vnútorného chladu, čo poznajú predovšetkým depresívni ľudia. Aspekt podržania, ktorého sa to týka, je úzkosť, že to, na čom visíme a čo milujeme ( hodnoty ), bude zničené/ zničotnené alebo nedostupné, takže vlastný život visí v lufte a vyznačuje sa neživosťou. V depresívnej úzkosti je cítiť priepasť, ktorá sa otvára vnútri v človeku alebo vo svete. c) Hysterická úzkosť alebo úzkosť súvisiaca s hodnotou seba: Táto klasická sociálna úzkosť je úzkosťou zo straty úcty a z pádu do nepekného, desivého stavu neslávnej skutočnosti, beztvarosti, banality alebo zvyku. Je to úzkosť neobstáť, byť nič, byť nímand, pretože si človeka nikto nevšíma, pretože nemôže obstáť. Možné dôsledky sú osamelosť a stratenosť. Táto úzkosť pozostáva vo vnútornom (často potlačenom) pocite seba-neistoty, takže sa človek nemôže spoľahnúť na vlastné správanie, pretože to je pociťované ako prevýšenie, z ktorého sa dá spadnúť do priepasti jednoduchej skutočnosti, zo zdania do banálneho bytia, v ktorom si človek nepripisuje žiadne oprávnenie byť. Aspekt podržania, ktorého sa to týka, je to, na čo nahliadame ako na to svoje, čo sa často sprítomňuje v majetku. d) Existenciálna resp. metafyzická úzkosť z nezmyselnosti/ prázdna/ absurdity: V tomto prípade existuje úzkosť z toho, že celý život nemá zmysel, alebo oň príde nejakou stratou, nejakým činom alebo bankrotom. Klíči pocit, že človek žil nadarmo, nadarmo sa namáhal a čo za života získal, môže stratiť. To je aktuálne hlavne vtedy, keď sa stratia obsahy, ktoré boli pre život nosnými: napr. smrť dieťaťa, zlyhanie celoživotného projektu (bankrot firmy). Skok (Kierkegaard), na ktorý sme sa v živote odvážili, minul cieľ a išiel do prázdna. Nebezpečie otupovania tejto úzkosti cez závislosti, príp. nebezpečie úteku cez samovraždu je tu najväčšie. 3. Terapia úzkosti Základné terapeutické stanovisko pri terapii úzkosti. Existenciálne-analytická terapia úzkosti sa nesnaží len o odstránenie symptómov, ale predovšetkým o zvýšenie hodnoty úzkosti v prospech prehĺbenia existencie. Úzkosť sa chápe ako indícia toho, že naša subjektívna skutočnosť a postoj sú možno v rozpore s objektívnou realitou, takže hrozí pád do ničoty. Aj patologická úzkosť je takouto 3 indíciou a chápe sa ako vnímanie (spravidla skrytej) reality. Úzkosť vyzýva človeka prehĺbiť sa v téme dôvery a základnej dôvery, vytvoriť zodpovedajúce podmienky a previesť také zmeny v živote, aby mohol lepšie existovať v tejto realite. Úzkosť požaduje aj pokusné znegovanie faktov a reality, aby sme realitu mohli zažiť v jej nosnej štruktúre, ale aj v jej obmedzenosti, konečnosti a neistote. V úspešnej terapii môže úzkosť sprostredkovať hlbokú skúsenosť, na ktorú sa je možné pozerať v konfrontácii s úzkosťou ako na to liečivé: totiž skúsiť si, že je niečo v nás, čo nemožno zničiť/ zničotniť, že po zdanlivom zničotnení je napriek tomu ešte možnosť toho, že by sme mohli ostať sami sebe až do smrti. Alebo že existuje niečo väčšie, na čom sa podieľame, boh, poriadok, niečo, čo pretrvá aj smrť a z čoho je život. Keď sa dostaneme do tejto dimenzie, potom úzkosť splnila svoju funkciu, pretože nás naučila pozerať sa hlbšie. Pretože to je úloha života žiť to, čo je v našich očiach podstatné. Zodpovedajúc základným formám úzkosti sa používajú špecifické formy terapie. Terapia základnej úzkosti má ťažisko v prítomnostiach, aby bolo možné zasa svet zažívať v jeho pravdivosti. Pri základnej úzkosti je dôležité reálne vzťahovanie sa k svetu, lebo len cez skúsenosti je možné cítiť trvalé podržanie a vybudovať si dôveru v nosné štruktúry. Ako prvá sprostredkujúca prítomnosť tu stojí terapeut so spoľahlivým, kompetentným, pokojným, dôveru posilňujúcim a podržanie poskytujúcim vzťahom. Ale najdôležitejšie je skúšanie si dobrého vnímania a práca na jasných kogníciách, pretože vedenie a poznanie sú kvôli svojej vecnej fundovanosti taktiež základom pre terapiu úzkostí. Pri všetkých úzkostných poruchách je vzťahovanie sa k realite smerodajné, pretože v nej sa nachádza funkcia, nosná pre bytie. Konkrétne to znamená nacvičovanie pohľadu, ktorý má spočívať na objektoch (aj v prenesenom význame): dôkladné prejednanie tém a pripravenie sa; reflexia toho, čo považujeme za pravdu; zastavenie premýšľania o tom, čo všetko je možné a namiesto toho zameranie pozornosti na pravdivosť na to, čo naozaj a konkrétne je. Vnemy je napríklad možné postupne rozširovať cez fenomenologické dialógové cvičenia. Pri základnej úzkosti je veľmi dôležitá práca s telom: hlboké a kľudné dýchanie, metódy relaxácie, Sensitivity Training, šport, masáže, spánok, telesné prehliadky, medikamentózna podpora (psychofarmaká). Iracionálne presvedčenia (život určujúce presvedčenia, ktorým veríme, ako ich nazval Albert Ellis) treba osvetliť a filozofické predpoklady vyjasniť. Nakoniec ešte treba reflexiu vonkajšieho vzťahového rámca, v ktorom pacient chápe sám seba, aby sa získala štipka pohŕdania smrťou tvárou v tvár večnosti. Terapia anticipačných úzkostí prebieha v prvej línii cez konfrontácie s realitou, aby sa prelomili patogénne vyhýbacie postoje. Podľa toho, ktorá základná motivácia je relevantná, ide pritom o nachádzanie hlbších nosných štruktúr vo svete, vo vzťahovaní sa k hodnotám, v sebahodnote a v tom, čo je situačne potrebné (čo sú možné priestory vývinu). Zatiaľ čo pri terapii základnej úzkosti je smerodajným nachádzanie nosného podržania, pri anticipačnej úzkosti je v popredí zrušenie postoja, ktorý pred úzkosťou bráni. V jednotlivých krokoch sa má vybudovať a nacvičiť nový postoj. Pri konfrontácii s úzkosťou pacienta neustále konfrontujeme s realistickými možnosťami: a potom potom by sa čo stalo? Terapeutický efekt pozostáva v zlepšení vnímania ako nástroja vzťahovania sa k realite. Vyostrenie konfrontácie, ktoré označujeme ako brána smrti, pozostáva v myšlienkovom dopustení najhoršej obavy, ktorá vo všeobecnosti prichádza spolu so spontánnym pocitom tak potom, to je koniec. Možnosť konca je počas celého života vlastná všetkému ( bytie k smrti - Heidegger 1979). V konfrontácii s týmto (realistickým) bodom existencie leží vrchol terapie úzkosti. Konkrétne sa napríklad pýtame: Mohlo by sa to naozaj stať, to, čoho sa najviac obávate? Predstavte si, že by sa to naozaj stalo, čoho sa obávate, a malo by to všetky tie konzekvencie, ktoré sú podľa vás úplne najhoršie, 4 a. aké reálne dôsledky by to malo? b. aké by to pre vás bolo? c. čo by ste potom robili? Druhou otázkou sa osvetlia vnútorné konsekvencie a rozlúčky, treťou sa snažíme o aktivovanie osoby tvárou v tvár obave zo zničenia/ zničotnenia. Čokoľvek si k tomu osoba nájde, je to akýsi druh života po smrti, ktorý sa pritom vyvíja. Je to návod k prastarému mottu umenia zomierania, ktoré slovami existenciálnej analýzy znie: Ži konečne (s vedomím konca), aby si konečne mohol žiť. (Längle 1997) Okrem tejto konfrontačnej práce sa v existenciálnej analýze používajú aj špecifické metódy pre terapiu úzkosti, ako osobné hľadanie pozície a paradoxná intencia, tak ako aj všeobecné metódy, ako osobná existenciálna analýza, zmena postojov, práca na základe bytia, dereflexia. 4. Existenciálne-analytické metódy terapie úzkosti Základnú a klasickú metódu Franklovej logoterapie predstavuje dereflexia (Frankl 2007, str. 194 a nasl.). V nej ide o nájdenie rozhodnutia proti úzkosti a v prospech existenciálne dôležitých obsahov. Pacienta 2 vedieme k tomu, aby sa vedome venoval zmyslu a hodnote situácie. Predovšetkým autonómne procesy (napr. zaspávanie, relaxácia, orgazmus) zvyknú byť rušené úzkostným pozorovaním. Liečivý účinok dereflexie vidíme v rozvíjaní postoja zvýšeného subjektívneho pokoja vďaka zažitej osobnej zmysluplnosti. Nebezpečie dereflexie je v jej použití pri úzkostnom vyhýbavom správaní, resp. v tom, že hodnota úzkosti sa nezvýši a ohrozenie ostane nepochopené. Preto sa pred dereflexiou odporúča použiť osobné hľadanie pozície (Längle 1994). Hľadanie osobnej pozície krok po kroku tvárou v tvár oblastiam úzkosti predstavuje čiastočne kauzálnu terapiu. Prvý krok (pozícia smerom von) pozostáva v presnom pohľade na spúšťače úzkosti (napr. Podľa čoho rozoznávate toto nebezpečenstvo? Čo sa môže reálne stať? ). V druhom kroku (pozícia smerom dovnútra) sa odhadujú vlastné sily (napr. Dokázali by ste túto situáciu úzkosti len jeden jediný raz vydržať? ). Tretí krok (pozícia smerom k pozitívnemu) pozostáva z obrátenia sa k tomu, čo je na situácii pozitívne (napr. O čo mi vlastne ide? ). To následne vedie priamo ku dereflexii, ako ju popísal Frankl: k reálnemu zaoberaniu sa tým, čo je na situácii zmysluplné a vzácne, namieste intrapsychických pocitov úzkosti. Metóda nie je vhodná na spracovávanie hlbších príčin úzkosti (traumy, atď.), ale predstavuje na zdroje orientovanú, podporujúcu metódu. Najznámejšou metódou pre terapiu úzkosti v rámci logoterapie a existenciálnej analýzy je paradoxná intencia pre terapiu anticipačných úzkostí, ktorú Viktor Frankl vyvinul v roku 1929 a v roku 1939 ju prvý krát publikoval (Frankl 1939; 2007, str. 177 a nasl.). Pacienta privedieme k
Related Search
We Need Your Support
Thank you for visiting our website and your interest in our free products and services. We are nonprofit website to share and download documents. To the running of this website, we need your help to support us.

Thanks to everyone for your continued support.

No, Thanks