Paraklinické vyšetrenia v chirurgii - PDF

Description
Paraklinické vyšetrenia v chirurgii Sú určené najmä na doplnenie údajov pre stanovenie diagnózy, na spresnenie niektorých údajov získaných anamnézou a klinickým vyšetrením a majú poskytnúť niektoré údaje,

Please download to get full document.

View again

of 8
All materials on our website are shared by users. If you have any questions about copyright issues, please report us to resolve them. We are always happy to assist you.
Information
Category:

Music

Publish on:

Views: 22 | Pages: 8

Extension: PDF | Download: 0

Share
Transcript
Paraklinické vyšetrenia v chirurgii Sú určené najmä na doplnenie údajov pre stanovenie diagnózy, na spresnenie niektorých údajov získaných anamnézou a klinickým vyšetrením a majú poskytnúť niektoré údaje, ktoré sú nevyhnutné pre ďalší liečebný postup. Je možné ich rozdeliť na: - neinvazívne - nepoužívajú inštrumentačný zásah do organizmu, sú to predovšetkým všetky zobrazovacie metódy a niektoré laboratórne vyšetrenia, odber krvi nie je považovaný za invazívny zásah do organizmu!- invazívne - vyžadujú diagnostický zásah do organizmu - zobrazovacie vyšetrenia s podaním kontrastných látok (k..l.) alebo inštrumentačné zásahy - skopie (skopio - pozerať), biopsie, excízie, Prehľadnejšie je rozdelenie na vyšetrovacie metódy laboratórne, zobrazovacie, funkčné a inštrumentačné. Laboratórne vyšetrovacie metódy v chirurgii sú rozdelené na vyšetrenia: - hematologické - FW, KO, diff. KO, - biochemické - mineralogram, glykémia, bielkoviny, cholesterol a tuky, enzymatické vyšetrenie - pečeňové a pankreatické (amylázy v sére a moči), vyšetrenia moča - množstvo, špec. hmotnosť, ph reakcia, prítomnosť patologických látok v moči, vyšetrenie močového sedimentu, urea, kreatinín,vyšetrenie likvoru, vyšetrenie krvných plynov - mikrobiologické, prípadne virologické - vyšetrenie moča, spúta, vzoriek hnisu a tkanív, výpotkov z telesných tekutín... U chirurgických pacientov prakticky neexistuje presný plán týchto vyšetrení pri jednotlivých typoch ochorení, lebo je to do značnej miery ovplyvnené stavom pacienta a urgentnosťou jeho ochorenia. Čiže táto skupina vyšetrení je skôr pomocou, ktorá môže potvrdiť diagnózu, ale ju nevyvráti. Sú samozrejme dôležité pri ďalšej liečbe chirurgického pacienta (napr. pri rozvrate vnútorného prostredia). Zobrazovacie metódy Slúžia na zobrazenie vyšetrovaného orgánu alebo jeho funkcie. Je možné ich rozdeliť na vyšetrovacie metódy používajúce ionizujúce žiarenie a metódy bez použitia žiarenia. Metódy používajúce ionizujúce žiarenie - rádiodiagnostické metódy Historický vývoj začal objavom nemeckého fyzika W.K.Röntgena, ktorý zistil v roku 1895 neznáme žiarenie pri pokusoch s katódovými trubicami. Svoje žiarenie nazval lúče x a o svojom objave informoval lekársku verejnosť deväť stranovou prednáškou O novom druhu žiarenia . Vzápätí po nej dostalo nové žiarenie pomenovanie po svojom objaviteľovi - röntgenové žiarenie (RTG, v anglickej literatúre sa doteraz používa názov X lúče - X ray ). Za tento prevratný objav získal pán Röntgen v roku 1901 ako prvý Nobelovu cenu za fyziku a nikdy si ho nedal patentovať. Zomrel v roku 1923 chudobný a opustený počas inflácie v Nemecku po I. svetovej vojne. V tom istom roku, kedy Röntgen urobil svoj prevratný objav, H.Becquerel zistil, že rovnaký účinok, ako žiarenie X má aj žiarenie vychádzajúce zo solí uránia (Jáchymovského smolinca). V roku 1898 M.Curie - Sklodowska objavila prvý rádioaktívny prvok, ktorý nazvala Polónium a neskoršie izolovala Rádium. Objav lúčov X priniesol vzápätí nesmierny pokrok v medicíne aj v priemysle. Už v roku 1896 sa podarilo pomocou nových lúčov zobraziť cudzie teleso v pažeráku a ešte v tom istom roku Haskech a Lindenthal prvýkrát popísali a zobrazili 17 cievy na kadáveroch, čím vlastne položili základy intervenčnej rádiodiagnostiky. V medicíne je význam objavu taký veľký, že je možné hovoriť o medicíne pred a po Röntgenovom objave. Ďalším výskumom sa vzápätí podarilo určiť vlnovú dĺžku nového žiarenia aj jeho rýchlosť, ktorá je totožná s rýchlosťou svetla. Vývoj novej vyšetrovacej metódy v medicíne podporilo nahradenie pôvodného zdroja žiarenia vákuovou röntgenkou so žeraviacim vláknom a vývoj početných ďalších zdokonalených zobrazovacích zariadení, vrátane kontrastných látok. V roku 1926 Forssmann ako prvý zaviedol sám sebe cievku do pravého srdca punkciou cez kubitálnu žilu a o rok neskôr Monitz urobil prvý mozgový arteriogram. Ešte aj dnes používame zdokonalenú metódu W. K. Röntgena a hovoríme o natívnom RTG vyšetrení - používa sa ako dve metódy. Skiaskopia - je priame zobrazovanie presvecovaním RTG lúčmi s následným zobrazením na fluorescenčnom štíte a skiagrafia - čo je zobrazenie po presvietení RTG lúčmi na fotografický materiál. Väčšina moderných prístrojov už disponuje možnosťou digitálneho zobrazenia, to znamená, že obraz je ukladaný v digitalizovanej forme s možnosťou ďalšieho spracovania (PACS - Picture Archiving and Communicating System a DICOM - Digital Imaging and Communications in Medicine). RTG vyšetrenie zobrazuje tkanivá na základe ich hustoty a priepustnosti pre RTG lúče, to stačí pre diagnostiku úrazových porúch kosteného skeletu, pre diagnostiku nahromadenia voľného vzduchu alebo patologických tekutín v telesných dutinách a pri odhaľovaní RTG skiagram kosteného skeletu ruky niektorých kontrastných konkrementov v močových cestách. Pre presnejšie zobrazenie tvarov alebo náplne vyšetrovaného orgánu je nevyhnutné použiť kontrastné látky, t.j. látky, ktoré sa líšia absorpciou röntgenového žiarenia a rozdeľujú sa na negatívne a pozitívne kontrastné. K negatívnym kontrastným látkam patrí vzduch a rôzne plyny, pozitívne kontrastné sú predovšetkým roztoky jódu, v minulosti olejové, dnes už 18 výlučne vodné roztoky. Pre kontrastné vyšetrenie gastrointestinálneho traktu (GIT) sa používajú roztoky bárya. Z kontrastných RTG vyšetrení sa v chirurgii používajú: - pneumoencefalografia - insuflácia vzduchu do mozgvých komôr - táto metóda sa už dnes nepoužíva, - ventrikulografia - naplnenie mozgových komôr a likvorových ciest k.l., aj táto metóda sa už dnes používa len zriedkavo, - perimyelografia, periradikulografia - podanie kontrastnej látky do spinálneho kanála do arachnoidálnych priestorov - používa sa už zriedkavo, - bronchografia - insuflácia k.l. vo forme aerosólu do dýchacích ciest, - kontrastné vyšetrenie pažeráka a žalúdka - hltací akt, niekedy doplnené o sledovanie prechodu kontrastu celým tráviacim systémom, - irigografia - naplnenie konečníka a hrubého čreva nálevom k.l., - i.v. urografia - podanie k.l. do krvného obehu a sledovanie jej vylučovania uropoetickým systémom, - ascendentná pyelografia - podanie k.l. cez uretru a močový mechúr do obličkových panvičiek, podobne ureterografia a cystografia - čo je zobrazenie ureterov a močového me-chúra po naplnení k.l., - hysterosalpingografia - naplnenie dutiny maternice a tzv. paramaterničných príveskov k.l. Pri intravenóznom podaní k.l. je možné zobraziť aj cievne riečište organizmu - hovoríme o angiografii, arteriografii, flebografii, kavografii a v oblasti srdca o koronarografii alebo ventrikulografii. V minulosti sa používalo aj vyšetrenie lymfatického systému - lymfografia. Dnes je už táto metóda nahradená presnejšími metódami. Podľa miesta podania do cievneho riečišťa je možné hovoriť o priamej punkcii - napr. karotická punkcia, alebo o katetrizácii cievneho riečišťa - najčastejšie vzostupnou Seldingerovou metódou. Bežná je dnes v praxi tzv. digitálna subtrakčná angiografia (DSA). Konvenèné angiografické vyšetrenie mozgových ciev Angiografické vyšetrenie ciev vystupujúcich z aortálneho oblúka pomocou metódy DSA Ďalším veľkým objavom využívajúcim diagnostické RTG žiarenie bolo zostrojenie počítačového tomografu (computed tomography, CT). Matematické teoretické základy zobrazenia počítačovou tomografiou ešte v roku 1964 publikoval A. Cormack, ale popis prvého CT prístroja publikoval až v roku 1972 fyzik G. Hounsfield, ktorý pracoval vo firme EMI (známa výrobou hudobných nástrojov a produkciou gramofónových platní). Prvé CT vyšetre- 19 nie in vivo (na živom organizme), zobrazenie pečene a pankreasu u človeka, sa uskutočnilo až v roku Nová RTG vyšetrovacia metóda sa vďaka svojmu prínosu v diagnostike bleskurýchlo rozšírila a obaja autori sú za jej objav nositeľmi Nobelovej ceny za rok Názov tomografia pochádza z gréckeho slova tomeo = rezať. Podstatou je absorpcia alebo priespustnosť rontgenového žiarenia a zachytávanie kolimátormi. Na rozdiel od klasického RTG vyšetrovania ide vlastne o umelý obraz nakreslený počítačom. Tým, že je obraz digitalizovaný, je možné s ním ďalej pracovať - meniť zafarbenie obrazu (škála sivej farby), merať veľkosť vyšetrovaných orgánov a ich tzv. denzitu (hustotu), ktorá sa meria v Honsfieldových jednotkách ( Hounsfield Unit, H.U.). Rozsah H.U. je od (hustota vzduchu) do (hustota kosti). Hustota vody je nula. V škále sivej farby je ľudské oko schopné zachytiť maximálne 100 odtieňov, kvalitná obrazovka približne 300, CT vyšetrenie intrakraniálneho priestoru v transverzálnej rovine s podaním k.l. do cievneho rieèiš a - zobrazuje aneuryzmu v oblasti a. cerebri media vpravo CT trojrozmerná rekonštrukcia kosteného skeletu lebky zobrazuje impresívnu fraktúru v parietálnej oblasti takže nikdy sa pri vyšetrovaní nepoužíva celá uvedená škála. Používa sa tzv. okno, čo je rozsah škály denzity podľa predpokladanej hustoty vyšetrovaného orgánu. CT vyšetrenie prebieha vždy v transverzálnej rovine tela, ale modernejšie prístroje s kvalitným počítačovým vybavením už dokážu tzv. trojrozmernú rekonštrukciu (3D reconstruction). Pre skvalitnenie obrazu, alebo pri vyšetrovaní orgánov, ktorých hustota je podobná okoliu sa používajú buď klasické kontrastné látky, alebo rádiofarmaká, ktoré sa selektívne vychytávajú vo vyšetrovaných orgánoch (emisná počítačová tomografia, single photo emision computed tomography, SPECT). Na rozdiel od röntgenového žiarenia sa ultrazvuk v medicíne presadzoval oveľa pomalšie. Teoretické základy akustiky a ultrakustiky položil vo svojej obsiahlej dvojdielnej knihe The theory of Sound v roku 1877 anglický fyzik Rayleigh. Na túto prácu nadviazali v roku 1880 bratia Jacques a Pierre Curie významným objavom piezoelektrického javu, kedy popísali vznik voľného elektrického náboja na povrchu niektorých kryštálov pri ich tlakovej deformácii. Svoje výskumy zavŕšili o rok neskôr zistením nepriameho piezoelektrického javu, ktorý je procesom inverzným. Pri ňom sa kryštál naopak zmršťuje a rozťahuje, ak sa na jeho povrch striedavo privádza pozitívny a negatívny elektrický náboj. Objavy v oblasti ultrazvuku sa ďalej nerozvíjali a nevyužívali, čo v období priemyselnej revolúcie v osemdesiatych rokoch 19. storočia ostro kontrastuje s prevratným rozvojom v iných fyzikálnych odboroch. Prakticky sa začal ultrazvuk využívať až v priebehu I. svetovej vojny na 20 Princíp B - dvojrozmerného ultrazvukového obrazu lineárnou (hore) a sektoroovu sondou (dole). vyhľadávanie ponoriek a mín a zariadenie z roku 1916 sa nazývalo ASDIC (Anti Submarin Detection and Investigation Committee). Jeho princíp sa stal základom pre konštrukciu hydroecholotu - hĺbkomeru a zaradenia pre vyhľadávanie kŕdľov rýb. V II. svetovej vojne sa toto zdokonalené zariadenie používalo pod názvom sonar a v anglosaskej literatúre sa dodnes z tradície používa tento termín aj pre ultrazvukovú medicínsku diagnostiku. V medicíne našiel ultrazvuk svoje prvé uplatnenie vo fyzioterapii na konci tridsiatych rokov 20. storočia. Celkom nezávisle a rozdielne sa vyvíjala ultrazvuková diagnostika, ktorej rozvoj bol oveľa zložitejší a dlhší s ohľadom na konštrukčnú náročnosť diagnostických prístrojov. Prvé správy o diagnostickom využití ultrazvuku uverejnil viedenský neurológ Dussik v roku 1942 a túto metódu používal na zobrazenie mozgových komôr. Významným a podstatne dôležitejším prínosom pre ultrazvukovú diagnostiku sa stala impulzná odrazová metóda. Prvú laboratórnu správu o jednorozmernom, tzv. A-obraze podali Gohr a Wedekin v roku 1940 a významným prínosom do kli-nickej praxe boli práce Wilda, ktorý ultrazvukom ako prvý vyšetroval jednotlivé orgány ľudského tela in vitro (meral hrúbku črevnej steny a bioptické vzorky žalúdočnej steny). Metóda A-obrazu trpela predovšetkým na chyby artefaktov, takže v medicíne ju používa už len očné lekárstvo na diagnostiku porúch očného bulbu. Dvojrozmerný tzv. B-obraz je v medicíne známy od roku 1952 a v neurologickej diagnostike ako prvý referoval o použití tohto typu diagnostického zobrazenia v roku 1963 De Vlieger. Pri tejto metóde je v jednej sonde sústredené vysielanie aj prijímanie signálu, ktorý sa ďalej spracováva na obraz Princíp A - jednorozmerného ultrazvukového obrazu. a pracovné freknecie používané pri tomto vyšetrení sa pohybujú od 1,6 MHz do 10 MHz. Pri vyšetrovaní ultrazvukom platí pravidlo, že čím vyššia frekvencia použitého ultrazvuku, tým lepší obraz, ale ultrazvuk preniká plytšie. Naopak, nižšie frekvencie ultrazvuku majú lepšiu prenikavosť, ale slabšie zobrazovacie schopnosti. Kvalita vyšetrenia tiež vo vysokej miere závisí od prostredia. Zvuk sa lepšie šíri v tekutom ako v plynnom prostredí a má tiež svoje zákonitosti pri prenikaní na rozhraniach jednotlivých prostredí. Napríklad na rozhraní tekutina - plyn dôjde k takej absorpcii ultrazvuku, že je obraz nehodnotiteľný. Pri vyšetrovaní v chirurgii našiel ultrazvuk uplatnenie najmä pri zobrazovaní chorobných ložísk v homogénnych orgánoch - pečeni, žlčníku, žlčových cestách, obličkách, močovom mechúri a močových cestách, prítomnosti tekutiny v brušnej dutine, patologickej náplni hrudníka alebo kĺbných štrbín, pri zobrazovaní patologických štruktúr v prsníku a ďalšie. Veľmi dobré výsledky sa dosahujú pri zobrazovaní obsahu detskej kalvy cez otvorenú veľkú fontanelu. Po zrastení lebky v staršom veku už kostené štruktúry lebky bránia vyšetreniu a málokedy sa podarí zobraziť dostatočne kvalitne 21 intrakaniálne štruktúry. V ďalších medicínskych disciplínach je dnes USG bežné nevyhnutné najmä v gynekológii a pôrodníctve, ale aj v ďalších mecicínskych odboroch. Celkom nezávisle na dvojrozmernej ultrazvukovej zobrazovacej technike sa rozvíjala dopplerovská ultrazvuková technika. V medicíne sa tieto prístroje uplatnili prekvapivo neskoršie, aj keď je ich konštrukcia jednoduchšia. Prvý prietokomer na princípe dopplerovského merania bol skonštruovaný v roku Podstata dopplerovho efektu spočíva v zmene odrazu ultrazvukových signálov, ktoré sa odrážajú od pohybujúceho sa vyšetrovaného cieľa. Táto zmena je priamo úmerná rýchlosti odrážajúceho rozhrania - Dopplerov jav - zvuk pískajúceho rušňa (pískanie prichádzajúceho rušňa počujeme v čoraz vyššej frekvencii, lebo sa pohybuje smerom k nám a sluchový aparát zaznamená o toľko viac vĺn, o čo je vyššia rýchlosť rušňa, pri vzďaľujúcom sa rušni je to naopak). Frekvencia odrazeného ultrazvuku závisí teda tiež od smeru pohybu cieľa, či sa pohybuje k alebo od zdroja zvuku. Touto metódou je možné merať rýchlosť prúdenia krvi v cievnom systému organizmu a spekrálnou analýzou zistiť aj kvalitu prúdenia (laminárne a turbulentné). Podstatou je umiestnenie tzv. vzorkovacieho objemu do priesvitu cievy, do ktorého sa vysielajú a z ktorého sa prijímajú odrazené ultrazvukové signály a ich Princíp Dopplerovského efektu následné počítačové spracovanie a zobrazovanie. Ak sa zároveň používa B - obraz aj dopplerovské meranie, ide o tzv. duplexné zobrazenie ( B-zobrazenie veľkých ciev a súčasné meranie prietoku dopplerovskou technikou), ktoré je zavedené od Duplexné ultrazvukové vyšetrenie roku 1974 a našlo uplatnenie predovšetkým v kardiológii a angiológii.v súčasnosti pokračuje vývoj ultrazvukových zobrazovacích metód najmä v oblasti trojrozmerného zobrazovania. Absolútnou výhodou ultrazvukového vyšetrenia je jeho bezpečnosť, zatiaľ sa nedokázali nepriaznivé účinky ultrazvuku na ľudský organizmus ani pri opa-kovaných použitiach a všeobecná dostupnosť. Princípy magnetickej rezonančnej spektroskopie sú známe od roku 1938, kedy I.I.Rabi so spolupracovníkmi v experimente dokázali, že chovanie atómov striebra je pri vystavení účinkom vonkajšieho magnetického poľa závislé na ich jadrovom spine. Damadian ako prvý navrhol v roku 1972 použiť nukleárnu magnetickú rezonanciu ako tomografickú zobrazovaciu metódu, keď ju použil úspešne na odlíšenie zhubného tkaniva. Pôvodné pomenovanie nukleárna megnetická rezonancia sa už nepoužíva, lebo podľa medznárodnej dohody je názov nuclear pri definícii fyzikálnych procesov rezervovaný len pre procesy súvisiace so štiepením 22 atómového jadra. V praxi sa preto odporúča používať len názov magnetická rezonancia (MR) alebo zobrazovanie magnetickou rezonanciou (magnetic resonance imaging - MRI). P.Lauterbur získal ako prvý obraz magnetickej rezonancie dvoch trubíc naplnených vodou v roku 1973 a o rok neskôr spolu s J.Hutchinsonom urobili prvé MR vyšetrenie živého organizmu (laboratórnej myši). V roku 1976 P.Mansfield a A.Maudsley získali MR obraz ľudského prsta a v roku 1977 Damadian ako prvý publikoval MR obraz ľudského hrudníka. Za objavy na poli magnetickej rezonancie získali P.C.Lauterbur a sir P.Mansfield Nobelovú cenu za medicínu v roku Podstatou zobrazenia magnetickou rezonanciou je zmena rovnovážneho stavu jadrového spinu.atómové jadrá sa skladajú z protónov a neuotrónov. Neutróny sú častice elektricky neutrálne a protóny so svojim kladným nábojom neustále rotujú okolo vlastnej osi - tento pohyb sa označuje ako spin. Atómové jadrá, ktoré majú párne nukleové číslo, sa nechovajú magne-ticky, to znamená, že nie je možné ich použiť na MR zobrazenie. Jadrá s nepárnym nukleovým číslom majú vždy jeden nukleon nepárny a typickým a najviac rozšíreným v ľudskom tele je atóm vodíka v molekule vody (ľudské telo sa zo 60% skladá z vody), ktorý má jediný protón v jadre. Za normálnych okolností majú všetky spiny v atómoch vodíka v ľudskom tele spiny rôznymi smermi. Ak ich však vystavíme silnému magne-tickému poľu, usporiadajú sa rovnobežne s priebehom siločiar magnetického poľa (sila použitého magnetického poľa je rádovo až de-saťtisícnásobky magnetického poľa Zeme - od 0,5-1,5 T) a to tak, že sa časť Vyšetrenie intrakraniálneho priestoru magnetickou rezonanciou Vyšetrenie spinálneho kanála magnetickou rezonanciou z nich zorientuje paralelne s vektorom magnetického poľa a časť o stupňov opačne, antiparalelne. Antiparalelné postavenie je energeticky náročnejšie, preto takto orientovaných protónov je vždy menej ako protónov orientovaných paralelne. Tkanivo sa začína chovať magneticky (tento rozdiel je ale nepatrný - na paralelne orientovaných pri- 23 padá antiparalelne orientovaných protónov). Keďže tkanivá ľudského tela majú rôznu hustotu a rôzny obsah vody, prejavia sa aj rôznym tzv. magnetizmom. Toto je základná informácia pre tvorbu MR obrazu. Pri vypnutí magnetického poľa sa všetky protóny vrátia do pôvodného stavu, pričom vyžiaria signál, ktorý je prijímaný počítačom a je podkladom pre MR zobrazenie. Pri MR vyšetrení sa popisuje T1 a T2 vážený obraz - to je na zistenie rozdielov jednotlivých štruktúr, ktoré sa líšia navzájom tzv. relaxačnými časmi. Pri magne
Related Search
We Need Your Support
Thank you for visiting our website and your interest in our free products and services. We are nonprofit website to share and download documents. To the running of this website, we need your help to support us.

Thanks to everyone for your continued support.

No, Thanks